Vyzbrojí sa obľúbeným šálom a kabátom, na ktorom je stopa z každej krčmy, v ktorej kedy bol. Uši si obrní proti vetru slúchadlami. Hudba ho ukľudňuje.
Otvára dvere, zažína svetlo na chodbe tehlového domu. Zamkne a vyberá sa každodenným smerom. Smerom preč.
Ulice sú prázdne. Presne ako čakal v túto neskorú hodinu. Ostatne nemá chuť nikoho stretnúť, tobôž sa púšťať do nejakého zdvorilostného dialógu. Hudba hrá a ženie ho vpred. Už len zo zotrvačnosti kladie nohy pred seba. Príde až k rieke. Tu mu dôjdu sily.
Sadne si na lavičku pod mladý strom a starú lampu. Vytiahne cigaretu a obdivuje hladinu. Vlna naráža jedna na druhú a vzájomne sa posúvajú vpred. Kamsi preč. Kamsi do neznáma. Nekonečna. Zatvorí oči, oddáva sa tónom, pomedzi ktoré počuje hukot rieky.
Okoloidúca postava. Najprv silueta, neskôr rysujúce sa tvary. Napokon tvár. Je to ona. Dlho na ňu čakal. Prisadne si a poprosí ho o cigaretu. Posledná. Rád sa podelí. Vypne hudbu a pre zmenu sa oddáva tónom jej hlasu.
Pocíti chlad. Dvihne sa na odchod. Ona ho zadrží. Chytí ho za ruku. Nie, nie je teplá. Naopak. Pocíti strach. Ako dlho ju vzýval a teraz keď je tu, má strach. Ukľudní ho a vezme so sebou. Kamsi preč. Kamsi do neznáma. Nekonečna...
Telo našiel náhodný okoloidúci. Privolaný súdny lekár konštatoval smrť dvanásť minút po polnoci. Policajt vypísal zápisnicu, doktor úmrtný list. Z človeka sa stalo bezduché telo a z tela úradný papier založený v kartotéke.
V novinách sa objavilo krásne parte. Smútiaca rodina, priatelia a známi. Jej život zhasol skoro.
Dočítal poslednú stranu, dopil kávu, vyzbrojil sa obľúbeným šálom a kabátom, v ušiach mu opäť znela obľúbená hudba a vybral sa na ďalšiu zo svojich nočných prechádzok.
